Malý princ

„Veríš v osud?“ spýtala sa líška.
Malý princ sa zamyslel.
Precestoval celé svety,
malé, veľké planéty.
Neviedli tam žiadne cesty,
on vysníval si svoje.
„Nie.“ odvetil pokojne.
Líška sa k nemu schúlila,
pozrela mu do očí.
Pohladil ju po mäkučkej srsti
„Verím v silu vedomia.“
dodal a pritúlil si ju.
Ponad hlavy im preletela kométa,
na hrudi sa obom zjavil zvláštny pocit,
závan príjemného chvenia.
Dar čo vie všetko liečiť.

Svetlana

Už ich zazrela!
Mušky svietiace si na let tmou,
duši povedala,
budú jej životnou nádejou.

Z rozvetvených konárov,
klamlivé zraky.
Beží!
S vôľou zranenou,
dostratena tratí.

Sťahujú sa mračná,
lúče svetla – hrou.
Po slobode lačná,
lesnou hlbinou.

Z nocí…
reflexie snov,
jasné očné zorničky,
zanechá zlé za sebou!
Svet nebude viac maličkým.

Za kávu

Pozvi ma na kávu,
„Spolu proti svetu“
narušíme  naratív,
obehneme kométu.

Častejšie než za
trištvrte storočia
vyrazíme hneď
vezmeš mi lyžičku
zamiešam si med.

Spolu narušíme normy
aj keď si dáma, dvor mi!
Žiadaj ma o ruku,
vezmi ma na lúku
a tam…

Žiť

Život zdá sa leporelom
pocity mám
dosť už bolo trenia

zadržiava ledabolo
V odraze drám
kúsky roztrieštenia

nedusí ma – zahorelo
bozkanie dám
Túžby všetko menia